Spomínam si na ňu, ako bola veľmi čiperná, priama a veľmi pracovitá. Starala sa sama o celú domácnosť a veľkú záhradu. Stále mala navarené a napečené. Jej kuchyňa rozvoniavala...
Keď bolo "Anny" chodievali sme k nej ako dievčatá od susedov gratulovať. Už nás vyčkávala a mala prichystané voňavé fašírky a zákusok. My sme sa ako deti aj okúňali, ona nás však vynukovala a tak, keď odišla do vedľajšej izby pre malinovku, už sme viac neváhali a kým prišla späť, všetko bolo zjedené... Roky som sa z toho zážitku so sestrou nasmiala... Aj ona sa vtedy potmehúdsky usmievala...
Mali sme ju radi. Často nám nosievala zo záhrady hrušky, jablká, viničky a všelijaké iné dobroty... Občas nás počúvala na záhrade, ako na dvore so sestrou spievame - hrali sme sa vtedy na organistky v kostole... A keď som sa jej ako dieťa zverila s tajomstvom, že by som chcela raz v kostole tiež tak hrať ako naše kantorky, raz zastavila môjho otca a povedala mu: "Ja sa často modlím v záhrade, keď oddychujem a počujem, ako tie tvoje dievčata nadherne spievajú . Tak im kúp nejaké varhany, nech majú dievčatá radosť." A veru - na jej slovo otec naozaj kúpil naozajstné elektrické harmónium. Bolo to pre mňa splnenie velikánskeho sna...
Keď som sa ako dospelá odsťahovala, počula som, že je v starobinci. Uvažovala som, že ju musím navštíviť. No stále som riešila iné záležitosti, potom práca, stres, do toho iné starosti... Až raz, išla som za známou lekárkou do toho mesta a povedala som si, že zájdem za tetou... A urobila som tak.
Bola milo prekvapená. A musím sa priznať, že aj ja. Táto žena niekedy rozhodná, v očiach majúca iskru, plná života, pracovitá, teraz tu sedela odovzdaná, jej oči boli detsky nevinné a vyhasnuté, bol tam len taký plamienok očistenej duše... Pozhovárali sme sa a ja som jej povedala, ako veľmi jej vďačím za to, že som sa potom stala naozaj organistkou a že sa mi aj cez ňu splnil jeden z mojich životných snov... A samozrejme, nezabudli sme sa zasmiať pri spomienke na fašírky a jej meniny. A nakoniec sme sa objali a povedala som jej, že som ju stále mala a mám rada. A so slzami v očiach sme sa rozlúčili.
Aj po rokoch si na to spomínam a som rada, že som sa vtedy odhodlala vyhľadať ju. Bola predsa súčasťou môjho detstva. A videla som, ako jej to dobre padlo, keď som jej povedala, aká je pre mňa dôležitá a že ju mám rada. Bolo to také naše rozlúčkové stretnutie. Lebo o niekoľko týždňov zomrela.
Odvtedy si rekapitulujem v živote spomienky na ľudí, ktorí boli súčasťou môjho života a boli mi vzorom, alebo urobili pre mňa niečo dobré a snažím sa ich vyhľadať a povedať im to... Zaslúžia si to. Verte, sú to tie najkrajšie stretnutia, aké som kedy zažila v živote.
Ak máte takých ľudí okolo seba, poponáhľajte sa to urobiť ešte dnes, aby nebolo zajtra neskoro.
Preukázať iným lásku by pre nás malo byť najväčším darom, aký môžeme blízkym ľuďom dať.