reklama

Za každú cenu alebo Emin príbeh

Skláňajúc sa nad bielym papierom, hlboko premýšľala nad tým, ako sa to všetko rýchlo zvrtlo. Kúsok papiera, predstavujúceho potencionálny životopis, slúžil ako podklad k žiadosti o zamestnanie. Ešte sa nestihla spamätať zo smrti starej Paulíny. Len pred týždňom ju pochovala. Dnes bola na zádušnej omši a sediac na pohovke, vedľa písacieho stola, rozmýšľala o minulosti. Paulína bola pre ňu všetkým. Láskavá a chápajúca, pritom trpezlivá, aj keď si nezaslúžila takto trpieť. V posledných dňoch už ani nerozprávala. Bola Eminou vzdialenou príbuznou a najbližšou rodinou, ktorá jej po smrti starkej zostala. Aj preto sa Ema rozhodla odísť zo zamestnania a starať sa o ňu.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Náhle sa pozrela na stolík. Ležal tam nedokončený životopis. Vr

Obrázok blogu

átila sa teda k písaniu. Pomedzi riadky, začínajúce stručnými informáciami o mene, veku a vzdelaní, spadla na papier slzná kvapka. K nej sa pridali ďalšie a ďalšie... Uvedomila si zrazu, aká je bezradná a sama. Bola sama a aj sa tak cítila. Ešte donedávna tento pocit nepoznala. Bola tu teta, ktorá ju potrebovala. Stará, dobrá Paulína. A zrazu tu bez nej zostal len jej život. Emin život...

Z myšlienok ju vyrušilo zvonenie... „Servus, Emuš!“ - ozval sa radostný hlas v aparáte. „Ako sa máš?“ - takmer nespoznala Ivetin hlas. Prekvapene a zároveň smutne povedala: „No... niet sa čím chváliť.“ V krátkosti opísala udalosti posledných dní. Iveta ju poľutovala a sľúbila, že jej zajtra opäť zavolá. Vysvetľovala: „Som tu na služobke a zostanem zopár týždňov, to vieš, školenie...A manžel tu tiež niečo vybavuje...“. „Naozaj?“ – potešila sa Ema. „A čo deti? Máš predsa deti?“ vytryskla z nej náhla otázka. „Ale, čo si!? Nepotrebujeme deti! V dnešnej dobe?“ – odpovedala so smiechom Iveta. Hlas sa jej pritom akosi čudne zatriasol. Ema to postrehla, no nezaoberala sa tým. „Tak, Emi, maj sa. Ozvem sa. Určite!“ – ukončila stroho rozhovor Iveta.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

„Aj ty.“ – odpovedala Ema a vrátila sa k svojmu životopisu. Zrazu mal ten životopis nejaký depresívny charakter. Tých zopár riadkov ju nútilo zamýšľať sa nad svojim životom. Rýchlo ukončila formálny zdrap papiera a zapla telku. Prichytila sa však, že program vôbec nevníma. Ešte stále rozmýšľala o Ivete. Spomínala na dávne priateľstvo. Iveta bola fantastická spolužiačka zo strednej školy, ale predovšetkým super priateľka. Ako je to dávno, čo sa naposledy videli... Desať rokov? Možno aj viac... S myšlienkami plnými otáznikov vyšla z izby na veľký dvor a zahľadela sa do záhrady. Vrcholce stromov sa dotýkali belasých oblakov, nakláňajúc sa pritom ťažkopádne nad hmlistou krajinou... Všetko sa jej zdalo čierne a pochmúrne. Čakala na lejak. „Počasie hodné stavu mojej duše...“ zahundrala tíško a už sa poberala dnu. Cítila v sebe čudný nepokoj... S tým nepokojom si išla ľahnúť...

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Na druhý deň sa Iveta ozvala až okolo obeda. Ema vyšla s návrhom stretnúť sa:. „Rozprávaš toľko o svojich úspechoch... Chcem ťa vidieť, prepánajána! Ty moja úspešná priateľka...“ „Tak dobre,“ súhlasila Iveta. „Čo tak v kaviarni pri fontáne na námestí?“ „Súhlas“, odpovedala Iveta a rozlúčili sa. Ema zobrala žiadosť o zamestnanie so životopisom, zalepila obálku, napísala adresu a zaniesla list na poštu.

Hneď ako prišla, prezliekla sa a vybrala sa do mesta. Vtom zbadala vyplakanú susedu od vedľa. „Ale nič, moja, len sa ponáhľajte, vidím, že máte naponáhlo.“ „Nemám zase tak naponáhlo, aby som si nevypočula smútiacehu bytosť,“ objala Ema pani Hrehovú. Sadli do predsiene a dali si čaj. Bola zvyknutá. Robila tu bútľavú vŕbu všetkým susedom. A pomáhala, ako sa dalo. Povzbudeniami, radou... Za to si ju všetci obľúbili. Vyprevadili susedu a konečne zatvorila dvere na dome.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Kaviareň pri fontánke bola nádherným miestom pre posedenie v letnej záhrade. Bol krásny deň. Iveta ju už čakala. Objednala som ti tvoju obľúbenú viedenskú kávu,“ privítala ju. „Ach, áno. Stále ju mám rada,“ objala dávnu priateľku a posadili sa. „Tak rozprávaj a preháňaj,“ vyzvala Ivetu.

„No... žijem si. Mám všetko, čo potrebujem. Dnes je dôležité byť dobre zabezpečeným. A to len vďaka Lacovi. Že kto je Laco? Dlho po škole som nemala šťastie na chlapcov. Stretla som ho až oveľa neskôr. Hral v kapele, na diske bol najväčší frajer. Páčil sa mi. Očaril ma a chodili sme spolu asi pol roka. Nikto iný pre mňa neexistoval a keďže rôčky ubiehali, vrhla som sa do manželstva. Laco hneď začal podnikať a darí sa mu pekne. Máme krásny dom, chatu, dve autá. Každý rok dovolenka v zahraničí... Ja pracujem ako maklérka. Chodievam na služobné cesty ale manžel spája tie svoje s mojimi. Tak sa aspoň pohodlne priveziem autom, no nie?“ „Mňa sa pýtaš?“ odvetila Ema a zasmiala sa. „A čo ty?“ - spýtaola sa Iveta. Eme zrazu bolo na nič.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

„Ja... nemám nič zaujímavé“, vykoktala: „Po tete som síce zdedila domček a záhradu... ale inak priateľov som si tu veľmi nenašla. To vieš, nie ako u nás doma... buduješ si vzťahy od detstva. V podstate si tu nažívam so susedmi a známymi dobre, ale hlbšie priateľstvo som tu nenadviazala. Iba teta mi bola dobrou priateľkou. No tej už niet...“, rozpačito ponorila hlavu do dlaní a v očiach sa jej zaleskli slzy. „Nedávno som ju pochovala,“ vysvetlila.

„A čo zamestnanie? A nejaký muž?“ – dobiedzala Iveta. „Nikoho nemám. Na vysokej som si myslela, že je ešte dosť času a tak som sa venovala len štúdiu. Potom ma však pohltila aj práca... Keď som už bola veľmi vyčerpaná z neustáleho ponocovania, teta ochorela. Tak som sa rozhodla vyriešiť obidva problémy naraz. Dala som výpoveď v zamestnaní a starala som sa o ňu. Som nezamestnaná. Práve si hľadám nové miesto. Podala som žiadosť o zamestnanie na oddelenie sociálnych vecí. Baví ma práca s ľuďmi. Cítim, že je mojím životným poslaním. A chlapi? V mojom živote bol len jeden muž, o ktorom som uvažovala, že toto je "on, môjho srdca šampión", no nechcem o tom hovoriť. Už je to dávno... Zvŕtla reč iným smerom: A... čo tvoj Laco?“ „No...,“ Ivetina odpoveď znela trochu zarazene, „má stále povinnosti. Normálka. Sem tam sa hádame. Ale to je predsa všade rovnaké. No nie?“ – zahovorila. „Tak, ja už pôjdem,“ ukončila zrazu rozhovor. „Laco ma zaiste už čaká. Nevie, že som s tebou. Aj tak by neveril...“ Ema sa zháčila... „Škoda, veď sme tu len hodinu...“, povedala.

„Zaplatím“ – zavolala za prechádzajúcim čašníkom Iveta. Otočiac sa k Eme povedala, Ema povedala: „Dúfam, že sa ešte stretneme...“ „Maj sa.“ Iveta nasadla do nového auta a odišla.

Ema zrazu zostala sama. Rozhodla sa, že domov pôjde peši. Cítila sa prázdnejšia ako doposiaľ. Mala z tohto rozhovoru veľmi zmätené pocity. O čo všetko prišla vo svojom živote... Tieto myšlienky sa vynárali stále viac a viac... Dusila sa vo svojom vnútri. Predstavovala si, ako kráčajúc drží za ruku nádherné dievčatko, jej vlastnú dcérku. Mala by modré oči, ako ona.... Plavé vlásky... A doma by ju teraz čakala manželova náruč. Cesta jej ubehla rýchlo, aj keď už kráčala dobrú polhodinu... Z myšlienok ju, takmer pred jej domom, zrazu vyrušila výstražná siréna sanitky. Vo chvíli sa jej zazdalo, že za sanitkou uháňalo Ivetine auto... „Ale, to nie... Išla predsa opačným smerom...“, pomyslela si Matilda. „A okrem toho v aute, ako sa zdalo, sedel muž, nie žena...“.

Vošla do izby. Tma a prázdnota. Tie dve jej tu robili v poslednom čase dôverné spoločníčky. Všetko je úžasne na svojom mieste. Úžasne zúfalo na svojom mieste! Náhle ju pochytila zlosť. „Musím s týmto životom niečo urobiť! Aj ja chcem mať rodinu! Ľahla si len tak na gauč a zrazu sa jej chcelo kričať, rozhádzať nábytok i šaty... Samota sa jej votrela do duše a otravovala ju... Vydajúc všetku energiu na vzlyky a plač, unavená zaspala.

Ráno už bolo slnko vysoko na nebi, keď otvorila oči. Čierny plafón vymenený za biely, noc za deň – to boli jej prvé myšlienky. No depresia ju už na chvíľku opustila. Pustila sa do hľadania ďalších inzerátov. A zašla aj za susedkou, pani Hrehovou, opýtať sa, ako sa má. „Ďakujem, aj vďaka Vám je mi lepšie,“ chválila ju pani Hrehová. „Veľmi ste mi pomohli.“ To jej vylepšilo náladu a rozhodla sa po návrate domov, že Ivete sama zavolá.

„Volaná stanica je dočasne nedostupná. Zavolajte neskôr, prosím“ - ozvalo sa z mobilu. „Zrejme je ešte na školení“, pomyslela si a spokojne sa pustila do žehlenia. Večer opäť zavolala. Nikto nedvíhal. Opäť len odkazová služba. A na druhý deň i počas ďalších dní sa na tomto čísle nik neozýval. „Možno odišla. Ale... prečo by sa nerozlúčila?“ – trápila sa čoraz viac Ema. V tom si spomenula na auto, rútiace sa v onen večer za sanitkou. Vybrala sa hľadať ju do nemocnice. A... našla ju tam. Ležala v bezvedomí, celá modravá. Navštevovala ju každý deň. Po niekoľkých dňoch sa Iveta prebrala z bezvedomia. Zbadajúc Emu, najprv sa zahanbene odvrátila. Nakoniec však prehovorila. Ema sa dozvedela hroznú pravdu.

„Prepáč mi, Ema, že som ti klamala. Laco je veľmi agresívny, bije ma. Je to stále častejšie a tvrdšie...“ Dolu tvárou sa skotúľali prvé slzy a rozprávanie prerušovali stále hlasnejšie vzlyky...

„Najprv ma upodozrieva, potom bije... A potom sa ospravedlňuje. Ľúbim ho. Je to môj manžel, nemôžem ho predsa udať... A to s deťmi... to tiež nie je pravda. Túžim po dieťati... no nemôžem ho mať... Raz, keď som otehotnela, ponáhľala som sa s radostnou správou za ním. Jeho to však rozzúrilo a zbil ma, až som potratila. Odvtedy nemôžem mať deti a aj keby som mohla, mala by som strach...“ Schúlila sa do klbka. Vyzerala ako zvinutý ježko. Ema ju pohladila po vlasoch a ubezpečila, že ju príde do nemocnice každý deň navštíviť. Po chvíli utešovania, pobrala sa Ema domov.

Kráčajúc po úzkom chodníku, mysliac pritom na nepríjemné správy, bolo jej ťažko, ale zvažovala všetky možnosti pomôcť priateľke. Prudký vietor jej zhrnul vlasy do tváre a postrapatil účes. V diaľke zapadalo slnko. Zrazu nemala pocit, že niečo musí vyjsť za každú cenu... Okolie voňalo drobnými fialkami a sloboda sa šírila povetrím opreteky s časom... Bola rozhodnutá pomôcť Ivete a pomôcť svojmu životu... No nie tak, ako si to v zlosti zaumienila... Nie všetko čo majú iní je súdené všetkým. Jej život bol predsa naplnený dobrom tam, kde žila. A mal zmysel. A urobí všetko preto, aby bol prežitý dobre a slobodne. Nie za každú cenu tak, ako si to predstavovala.

Pri bráne zbadala v schránke list. Otvorila ho a čítala: „Na základe užšieho výberu si Vás dovoľujeme pozvať na výberové konanie...“ Slzy radosti jej zaplavili tvár. Po dlhom čase sa jej opäť chcelo žiť.

Jana Havrilová

Jana Havrilová

Bloger 
  • Počet článkov:  26
  •  | 
  • Páči sa:  1x

Všetko sa dá v živote zúžitkovať... Dobré aj zlé... A to ťažké pomáha človeku dozrieť správnym smerom... Zoznam autorových rubrík:  ŽIVOTNÉ POSTOJE A HODNOTYSúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu