reklama

Venované pamiatke duchovného otca Antona Majchera

Nie, nemá výročie smrti ani narodenia... Len tak som si na neho spomenula... Tak, ako sa spomína na veľkých duchom, srdcom... A chcem sa s Vami podeliť najmä o posledné stretnutie...

Písmo: A- | A+
Diskusia  (1)

Prvýkrát som o duchovnom otcovi Antonovi Majcherovi počula od starých rodičov, lebo mi vraveli, že mamu učil, keď bola ešte dieťaťom, náboženstvo a aj obrázok z prvého svätého prijímania o tom svedčill. Už po druhýkrát mal prísť do našej farnosti, po mnohých, mnohých rokoch, aj keď sa to málokedy stáva, že sa kňaz vráti do tej istej farnosti...

Moje prvé stretnutie s ním bolo hneď po tom, ako som odišla z jedného spoločenstva a trápila som sa, či je to dobré alebo zlé. Vybrala som sa za ním na faru. Usmial sa ako sa usmieva starý otec nad dieťaťom, ktoré je ešte mladučké a nevie, čo so životom a na moju obavu, či teraz budem spasená, mi povedal: "Ó, zaiste... Veď toto spoločenstvo nie je jedinou cestou... Budeš spasená, ak o to budeš usilovať, len pôjdeš inou cestou." Povedal to so zanietením a takou istotou v hlase, že som ani na chvíľku nepochybovala.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

S duchovným otcom Majcherom som sa nestretávala pravidelne. Len keď bol problém. Okrem toho, že bol húževnatý, napr. staval už ako starček kostoly, vybavoval, viedol, učil, kázal, bol plný energie a povzbudenia, rád sa usmieval, to najpodstatnejšie na ňom bolo, že veril Pravde, ktorú učil. Tak o nej hovoril a tak ju žil. Vždy hovoril úprimne a otvorene. Nikdy nič neskrýval.

Po dlhšom čase, keď sme sa niekoľko rokov nevideli, dozvedela som sa, že žije v Diecéznom kňazskom domove a Domove pokojnej staroby F. Majocha vo Veľkom Šariši. Tak som sa za nim vybrala. Porozprával mi o svojej chorobe, o tom, ako sa má, ako strieda diecézny domov za pobyt v nemocnici a že je to stále častejšie... Mali sme si čo povedať, keď sme sa tak dlho nevideli. Sľúbila som, že sa čoskoro znovu za ním zastavím. Onedlho som to aj urobila, no nemala som šťastie - nebol tam. Dozvedela som sa, že je v nemocnici. Smutná som odišla.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Raz, keď som prechádzala okolo Veľkého Šariša, akýsi inštinkt mi hovoril, aby som sa zastavila. Tentokrát som duchovného otca Majchera našla. Zoslabnutý, ale stále s iskrou v očiach, energický ako taký Boží bojovník, aj keď poznačený starobou a chorobou, prišiel do spoločenskej miestnosti, kde sme sa mohli nerušene porozprávať. Dokonca mi pracovníčka Domova prezradila, že už driemal, ale napriek tomu vstal a prišiel, keď mu ohlásili návštevu. Potešil sa...

Vidím ho ako dnes - sedel na stoličke, bol prežiarený vnútorným svetlom. O čo viac bolesti zažíval, o ktorej mimochodov bez okolkov hovoril, o to viac bol zduchovnelý. Zmierený s Bohom a svetom a pripravený odísť. Vedel, že je to isté. Mala som pocit, že vždy tu bol pre ľudí a pre mňa a dnes som si uvedomila, že v týchto jeho ťažkých chvíľach chcem na chvíľu byť pre zmenu s ním a pre neho ja...Cítila som a tak som aj urobila, že sa mu mám poďakovať a povedať mu, ako mi poslúžili jeho rady v živote a že si ho veľmi vážim ako dobrého kňaza...

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Rozplakal sa, plakal ako malé dieťa. Nie ako slabé dieťa. Ako Božie dieťa, ktoré rozumie. Rozumie tomu, čomu žil. Bol taký šťastný... Nie ako pyšný nafúkanec, ale ako pokorný služobník... Pre neho to znamenalo len uistenie, že plnil Božiu vôľu...

Zhovárali sme sa o téme bolesti - na jeho i mojej strane - a potom sme obaja plakali. Chytil mi ruku a povzbudzoval ma cez príval sĺz vytrvať v dobrom napriek všetkému, lebo život nie je ľahký... Hovoril mi o tom, ako si mnohé veci predtým nestihol všímať. A teraz chváli Boha za to, že vidí motýľa vonku lietať... a že sa mu dostalo aj tejto etapy života, kde už musel prestať pracovať rukami, ústami - kde len v tichu a v bolesti chváli Pána... Ešte som nikdy tak nevidela kňaza plakať. Ale neboli to slzy zúfalstva, ale zvláštnej radosti, očistenia, vykúpenia od bolesti...

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Odchádzala som a vedela som, že ho už neuvidím... A skutočne, zakrátko zomrel.

Viete, svätí neboli vždy v nebi. Žili tu na zemi. Sú aj v dnešnej dobe - žijú medzi nami. Duchovný otec Anton Majcher určite je v nebi a určite je svätý. Verím tomu. Možno ho nikdy za svätého nevyhlásia, ale ja viem s istotou, že je tam a oroduje za nás. Je málo takých vzácnych ľudí... A kňazov, ktorí skutočne svoje kňazstvo žijú.

Na konci života pominie všetko, sláva, blízki ľudia, zostáva len duša, ktorá sa stretne s Pánom, s tým, ktorý v duši duchovného otca Majchera žil. Môžeme povedať o tomto kňazovi, že bojoval dobrý boj a plnil Božiu vôľu...

Vy, ktorí ste ho poznali, mi iste dáte za pravdu a s vďakou a modlitbou si na neho tiež spomeniete. A možno poviete Bohu - ako ja, že si spomínate na jeho dobro, ktoré urobil na Božiu slávu medzi nami...

Píšem tu tieto riadky, a klávesnicu počítača mám mokrú od sĺz, ktoré sa spustili, najmä keď som si spomenula na posledné stretnutie s ním.Bolo mi cťou. Som rada, že som ho nepremeškala...

Jana Havrilová

Jana Havrilová

Bloger 
  • Počet článkov:  26
  •  | 
  • Páči sa:  1x

Všetko sa dá v živote zúžitkovať... Dobré aj zlé... A to ťažké pomáha človeku dozrieť správnym smerom... Zoznam autorových rubrík:  ŽIVOTNÉ POSTOJE A HODNOTYSúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu